Zákon o sociálnych službách neponúka týmto ľuďom a ich rodinám žiadnu inú možnosť finančne dostupnej sociálnej služby. Rodič prijímateľa postihnutého od narodenia musí buď redukovať sociálnu službu na minimálne možnú mieru alebo prestať pracovať, prísť tak o svoj príjem, starať sa o zdravotne postihnuté dieťa a žiť na hranici hmotnej núdze. Alebo dať svoje dieťa do ústavu. Tak ako napríklad v dennom stacionári Korytnačka v Kežmarku.
Aj pri osobnej asistencii, ďalšom druhu sociálnej služby, novela zákona o sociálnych službách ignoruje potreby zdravotne ťažko postihnutých občanov. Zákon nepriznáva osobnú asistenciu ľuďom, ktorí majú opatrovníka, čo je najmä v prípade ťažkého mentálneho postihnutia častý prípad.
Rodinám s ťažko zdravotne postihnutým členom ostáva jedine opatrovateľský príspevok. Ten sa pohybuje vo výške 144,71 % sumy životného minima, čo je v súčasnosti suma 274,70 euro. V prípade, že rodič, ktorý celý život opatruje svoje dospelé dieťa, už dosiahol dôchodkový vek, výška opatrovateľského príspevku sa mu znižuje na sumu 88 Euro.
Slovenská republika tým zjavne nedodržiava medzinárodné záväzky, ku ktorým sa zaviazala ratifikovaním Dohovoru OSN o právach zdravotne postihnutých osôb v r. 2010. V zmysle tohoto je povinná prijať účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím a to sprístupnením rôznych foriem asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením finančnej dostupnosti.
